Politika, politika, politika! Ešte že existuje. Ešte že existujú poslanci, úradníci, politici, systém, aby sa malo na koho všetko zvaľovať. Samozrejme iba to zlé. Z princípu. Keď je niečo mestské alebo štátne, tak tam majú mnohí ľudia pocit, že sa môžu vyjadriť neúctivo, neslušne, vulgárne, bez zdvorilosti, bez vypočutia si a zváženia argumentov. Proste, iba z princípu je tu všetko zlé.

A áno, za mnoho zlého môže systém, politici, úradníci, konflikty záujmov, korupcia…. . ALE, za mnoho vecí nemôžu. Pretože je to iba o ľuďoch a ich svedomí. Politici nemôžu za medziľudské vzťahy a že ľudia v sebe živia tie odporné vlastnosti ako chamtivosť, závisť, zlomyseľnosť, neveru, klamstvo, bezohľadnosť, sebeckosť, hlúposť, nerozhľadenosť, lenivosť… . Nemôžu za to, keď niekto nerešpektuje občianske spolunažívanie, ruší nočný kľud, nečíta upozornenia a informačné tabule, nesplachuje po sebe záchod, úmyselne ničí a znečisťuje okolie, umýva auto v potoku, parkuje ako sviňa – aj na mieste bezbariérového prístupu, aj pred únikovými vchodmi, pretože musí za každú cenu parkovať čo najbližšie pri vchode. Nemôžu za dopravné priestupky, ani za pľuvance, zvratky, žuvačky a hovná po chodníkoch a trávnikoch, ani za postriekané a počmárané steny, vchody, výťahy, ani za rozkopané a vykradnuté poštové schránky v bytovkách. Nemôžu za to, že niekto chodí do prírody počúvať na plné pecky hudbu, ani že tam nosí smeti či mŕtvoly. Nemôžu za povaľujúce sa použité toaleťáky, papieriky či špaky na turistických chodníkoch. Ani za vytrhané kvety v národných parkoch, rozkopané mraveniská, otrávenú zver či broky v nich. Ani za pytliactvo, ani za ohniská tam, kde je to zakázané, ani za saponáty v potokoch a riekach, ani za stratené panenstvá na školských výletoch. Nemôžu za šikanu v škole, ani za bitky, ani za to , že sa niekto dobrovoľne rozhodol pre alkohol, drogy, automaty. Nemôžu za to množstvo bizaru a hnusu na sociálnych sieťach. Nemôžu za klamstvá, podrazy a podvody vo vzťahoch, kamarátstvach, rodine. Ani za lenivosť, vzťahovačnosť, urážlivosť, namyslenosť, rozmaznanosť, pózerstvo. Ani za to, že rodičia kašlú na svoje deti. Nemôžu za to, že si niekto neváži a ničí cudzí majetok, prácu či výtvor, ani za stopy v čerstvom asfalte, betóne či zemine, kde je čerstvo zasiata tráva a upozornenia na zákaz vstupu. Nemôžu za schválne nepozbierané psie hovná, ani za nočný štekot v paneláku, ani za susedské spory a prieky. Nemôžu ani za to, že niekto nechodí na kultúrno-spoločenské podujatia, aj keď sú mnohé zadarmo. Nemôžu za to, že niekto nesleduje dianie v miestnej politike a vo svojom bydlisku, ani keď niekto zo závisti schválne nepodporí svojho známeho v podnikaní a radšej si tovar kúpi u konkurencie. Nemôžu ani za výsmech, ani za zákernosť, ani za nepodporu od rodiny či kamarátov.

Nemôžu za nerozhodnosť, neúprimnosť, neschopnosť, chamtivosť, zlomyseľnosť a klamstvá iných ľudí. Ale za tie svoje samozrejme áno. A nie je ich málo.

Aj keď si tu otvorím blogy, tak je to prešpikované politikou. Lebo, politike predsa každý rozumie. Čo na tom, že je to veda a má množstvo poučiek a názvosloví. A keby som tých samozvaných „politológov“ z týchto pojmov vyskúšal, tak nebudú vedieť ani základy. Tak ako boli mnohí odborníkmi na epidémiológiu, virológiu, medicínu, biológiu, no neprišli so žiadnym vlastným výskumom, v živote nepozreli do mikroskopu a ani nevedia, z čoho sa skladá bunka – základná stavebná jednotka života. Ale ozvať by sa k problematike chceli. O čo by bol svet krajší, keby sa každý ozýval iba k tomu, s čím má skúsenosť, čomu rozumie, pri čom bol. K prípadom, u ktorých si prečítal celý spis, pozná všetky výpovede svedkov a všetky dôkazy. K situáciám a udalostiam, pri ktorých bol a k ľuďom, s ktorými má nejaký zážitok on, nie iba z počutia alebo z toho, čo ponúkajú sociálne siete.

Ale toto je doba sťažovania sa, nastavovania rúk, čakania na zázrak. „Platíme dane, ostatné nás nezaujíma. Chceme na každú bytovku heliport, bazény, letiská, desaťposchodové parkovacie domy, pozlatené chodníky. A takíto „aktívni“ občania vylezú zo svojich dier iba dvakrát do roka – keď sa kosí a pri zimnej údržbe. Ostatné dianie v meste v ktorom žijú, ich nezaujíma. Nechodia na komunitné podujatia, nezúčastnia sa žiadnych projektov, nepomôžu susedom, ani pri žiadnej zbierke, dobročinnosti, dobrovoľníctve. Nič a nikoho nepochvália, pretože ich život je o aktívnom vyhľadávaní zlého – v texte ktorý obsahuje tisíc slov hľadajú nejaké jedno, kde bude chyba alebo preklep, aby mohli zvoziť celý výtvor. Čo na tom, že si neuvedomili obsah textu. Alebo že ho ani nedočítali do konca. Chcú sa iba vyjadriť. Toto je ale doba sťažovania sa. Doba egoizmu, bezohľadnosti, chamtivosti, závisti, škodoradosti, výsmechu, ľahostajnosti, klamstva a ďalších skurvených ľudských vlastností. Vysmievať sa, ale neporadiť. Čumieť, ale nepomôcť. Mudrovať, no nerozumieť tomu. Vyjadrovať sa k niečomu, no nebyť pri tom.

Podobné to je, keď kadejakí nerozhľadení lenivci, ožrani, krčmoví filozofi a stroskotanci posielajú domov utečencov, aby šli bojovať. No sami nevedia zabojovať ani za svoj život. Za svoj vzťah, rodinu, priateľstvo, prácu, kariéru, záľuby… . Lebo ľahšie sa hľadajú vinníci a príčiny inde, ako v sebe. Alebo chodia robiť na zahraničné turnusy, no vadí im, keď niekto chodí pracovať tu.

A podnikatelia? Tak to je sťažnosť na sťažnosť. Aké je to ťažké a neviem aké. Pritom, veď je to dobrovoľná činnosť,  nikto ich nenúti. Iste, ľúto mi je tých, ktorí podnikajú poctivo a nemajú priaznivé podmienky. No ľúto mi nie je kadejakých prevádzok, ktoré dostanú niekoľko sankcií za kvalitu, hygienu atď.. a ešte sa sťažujú. Alebo kadejakých „podnikateľov“ ktorých činnosť spočíva v sedení na káve a premýšľaní, koho ďalšieho oklamať, aby bolo na kávu aj zajtra. A figurujú v desiatkach firiem, v prepojení na ďalších ľudí, ktorí figurujú v desiatkach ďalších firiem. A reálne nič nevyrábajú, nepredávajú, nemajú žiadny produkt ani službu. Možno tak na papieri. A aj na takých hajzlov doplácame. A v každom meste je verejne známe, kto taký je. Tak ako je verejné tajomstvo v každom meste, za kým ísť pre drogy, podvod, prostitúciu… .

Poviem vám to na príklade mesta v ktorom žijem:

Mnoho ľudí sa sťažuje že tu nič nie je. Už iba z princípu. Čo na tom, že tu máme množstvo športovísk, kino, divadlá, múzeá, galérie, ZOO, parky a okolo lesy. Iba pár minút pešo mám od bytovky Národný park Slovenský raj. Čo tým ľuďom chýba? Alebo, že sa tu nič nerobí – pritom je tu obrovské množstvo rôznych vystúpení a aktivít. No ľudia tam neprídu, aj keď o tom vedia. O čom svedčí kopa lajkov a zdieľaní.

23 rokov organizujem ako dobrovoľník rôzne podujatia – koncerty, vystúpenia, športové turnaje, komunitné podujatia, dni detí…. . a veľmi zamrzí, keď je mnoho interakcií, no malá účasť. Lebo sa tu chceme iba sťažovať. Alebo keď urobím zbierku pre nejaké dieťa, tak kopec lajkov a srdiečok, no podporiť? TO nie. Ani eurom. No keď vidíte, na čo všetko ľudia míňajú, tak je to smutné. Ani si neuvedomujú to šťastie, že sú zdraví a že majú zdravé dieťa. Lebo v opačnom prípade by ich to mrzelo tiež. Vedia ísť bliakať na štadióny a platiť drahé vstupy, no dať aspoň po eure niekomu, komu by to pomohlo, zmenilo život alebo prispelo na liečby, rehabilitácie, pomôcky? To nie. V 36 tisícovom meste máte problém vyzbierať 800 alebo tisíc eur pre niekoho v núdzi. Pre choré dieťa. Ale chodiť na námestia protestovať a pochodovať, to áno. Prečo v takomto množstve neprídu podporiť dobrú vec, pomôcť k nejakej dobrej myšlienke, prečo sa nezúčastnia v takom istom množstve komunitných podujatí či brigád? Lebo, ako som už spomenul, toto je krajina sťažovania sa. No pričiniť sa o niečo? Iba pár výnimiek. Preto sa lepšie sťažuje v krčme, ako ten čas využiť ináč. A keď sa opýtate – povedz mi aspoň 5 vecí, ktoré si urobil, aby si sa mal v živote lepšie, tak nepovie ani jednu.

A na záver iný príklad. Keď robím komunitné podujatia na sídlisku, tak nikdy neberiem od ľudí peniaze za jedlo či pitie. Dávam to zo svojho. Občas nejaký sponzor. Nikdy ale ani vstupy ani nič. A tak sa paní prišla aj s deťmi najesť guľašu, napiť kofoly a spokojne odišli domov. A tá krava – lebo iné slovo na to nemám, hneď písala sťažnosť na mesto, že kto dovolil na sídlisku variť guľaš a že je tam hluk, lebo deti si dovolili hrať sa na ihrisku a to samozrejme sprevádza krik a smiech. Čo je úplne normálne. Neviem ako je to u vás, no tu sa ľudia sťažujú, že máme detské ihriská, že sa deti hrajú, že sa ľudia rozprávajú na lavičkách… . Nemyslím teraz nejakých vyvreskujúcich ožranov, ale deti, dospelých či seniorov, ktorí sa chcú stretnúť, porozprávať, hrať sa… .