Neboj sa. Som tu a moje ramená znesú všetky tvoje trápenia, bolesti a krivdy. Ustrážim tvoje kroky a moja pevná náruč je bezpečím a láskavým dotykom, aj keď som chlap – tvrdý a zásadový. Ukážem ti, aký je svet naozaj, pretože ho ochutnávam už toľko rokov a nie je iba sladký. Zďaleka nie. Aj keď miluješ čokoládu, sladko spíš, za viečkami máš sladké sny a sladko sa usmievaš. Aj keď máš šaty z cukrovej polevy, hlas z lahodného sirupu a pohladenie ako marcipánová postavička na torte. Aj keď ma sladko oslovuješ oci, tatík, tatko, ocino.

Vždy ti odpustím tú detskú prhkosť a nerozvážnosť, ktorá deťom patrí, pretože som tvoj otec. A rád. Chcel by som byť tvojim vzorom, ochrancom, pevnou pôdou pod neistými nohami mladosti. Si moja krv v nových žilách, so šancou na lepší život, než som mal ja. Chcel by som ti dať nekonečno povzbudivých objatí, bez zrady a klamstva. Si dôvodom toho, že sa snažím zjemniť svoje dlane natoľko, aby už nikdy nezovreli zlosť v päsť, aj keď občas roztrhnem pár pampersiek, pretože to mama je tou šikovnejšou polovičkou. Chcem ti robiť radosť maličkosťami, ako keď môj otec zháňal na konci sveta retro plastovú tatrovku, ktorá bola kedysi pýchou každého chlapca a keď sa s ňou víťazoslávne postavil do dverí detskej izby, daroval som mu jeden z mnohých šťastných objatí a poďakovaní, aké dokážu len deti. Chcem ti pomáhať objavovať ihriská medzi panelákmi, kde na pieskoviskách vznikajú prvé priateľstvá, a poklady v lesoch, kde som kedysi tiež dúfal v otcove dlane a doteraz mám o nich dôkaz na čiernobielych fotkách. Chcem pre teba dennodenne vyťahovať čo najviac srdca, ako škatuľku sladkých cukríkov a dúfať, že sa ti nikdy neprejedia. Strážiť tvoj spánok ako vyhadzovač pri kolíske, postieľke, posteli a všetkým nočným morám dať zákaz vstupu. Byť istotou a útočiskom pre tvoju nádej a zároveň tvrdosťou, ako spravodlivosť a pravidlá. Učiteľom nielen v stresujúcich školských časoch, pretože nie všetko je napísané na tabuli a v učebniciach. Lovcom hojnosti a surovín na obľúbený ovocný koláč z maminej dielne, ktorá snáď nikdy neoľutuje, že so mnou osedlala život. Spravodlivou rukou, ktorá odmení, ale aj trestá a hlasom ktorý chváli, ale aj karhá, s mozoľmi skúseností, tvrdými ako chrup času. Postavou, ktorá nezradí a neopustí, kým život chutí spoločným menom a domovom.

Blíži sa Deň otcov, no tebe vďačím za to, že nim môžem byť. Ďakujem ti za to, že si a že môjmu životu dávaš zmysel.

Chcem byť náplasťou na tvoje rany, hojivou masťou jazvám, modrinám, sklamaniam. Schodíkmi od detstva k puberte a od puberty k dospievaniu a dospelosti. Prosím nenechaj ma raz samého, keď na posledný schod vystúpim ja a staroba sa začne nakláňať k večnosti. Uchovaj si ma v srdci aspoň navždy, pretože bije mojou krvou a v galérii duše visí aj môj obraz. Zatiaľ sa však posnažím byť tým najlepším otcom, pre tú najkrajšiu a najlepšiu bytosť na svete.

Vieš, bál som sa, že budeš dievča, pretože na ne číha toľko nástrah, ktorým rozumejú iba ženy a bál som sa, že budeš chlapec, pretože bezhlavo bežia v ústrety rozbitým kolenám, férovkám a nebezpečenstvám, ktorými si chlapi dokazujú odvahu. A aj keď nepohladím a nepochválim tak, ako mama; aj keď som ten, koho sa obávaš, keď si prvýkrát tajne vyskúšaš potiahnuť z cigarety, alebo sa bojíš prísť domov prvýkrát v alkoholovom opojení, so zlou známkou, neúspechom, pošramoteným svedomím po vyparátení niečoho zlého, tak ťa mám rád, odpustím ti, pomôžem a raz sa tomu spolu zasmejeme. Tiež som bol dieťaťom a mal som svojho otca – oveľa tvrdšieho než som ja, pretože aj doba bola tvrdšia, chladnejšia a prísnejšia a brala si k sebe otcov. Od žien, od rodín, od detí.

Som rád že žijem a že jednou z mojich životných výhier si ty.