Zaujímavý je ten pojem „sebaláska“ a keď o nej rozpráva nejaký zdeformovaný ksicht. Zdeformovaný kadejakými zásahmi v mene „krásy“. Takto človek prijíma sám seba? Taká je to sebaláska? Vybrúsené lícne kosti, brady, plastiky nosa, umelé prsia, umelé zadky, umelé svaly, umelé všetko? Takto človek prijíma sám seba? Alebo sám seba skôr popiera? Ja by som to nenazval sebaláskou, ale sebanenávisťou.
A takýto ženský, zákrokmi zdeformovaný, konský ksicht rozpráva o jedinečnosti a prirodzenosti a vadí jej, že sa to niekomu nepáči. Že sa niekomu páči prirodzená ženská krása. Mám ale právo na to, aby sa mi to nepáčilo, nie? Že sa mi páči prirodzenosť a to, že je každá žena iná. Nie ten novodobý kult tela a zvrátenej definície krásy. Pery ako kabanos.
Takže, takéto zdeformované konihlavy rozprávajú o kráse a že je to vlastne skrášľovanie. Nie osobná hygiena, nie sviežosť, nie radosť zo života. Ale zbytočné zákroky, po ktorých je potrebné nové foto na občiansky preukaz. A niekto si možno povie – no a čo, nech si robia čo chcú, nikomu tým neubližujú. Nie? A čo všetky tie dievčatá, ktoré si pri tých prejavoch a motivačných drístoch instagramových a tik-tok modeliek myslia, že sú menejcenné? Že nie sú dosť pekné, dosť dobré a nepasujú do dnešnej doby a kultu tela. Že proste musia vyzerať rovnako a mať namiesto úst plastovú trubicu. Takže áno, ubližuje to. Pretože každý by sa mal prijať taký, aký je. Ako potom môžeme ospevovať prírodu že je dokonalá a vie všetko najlepšie, ako má vyzerať človek, ako má vyzerať kvet, ako má vyzerať strom, zviera, hora…, keď jej výtvor popierame a chcem ho násilne meniť? Ak ide o človeka. A ešte toto netvorenie nazývať krásou.
Častokrát hovoríme, že jeeej na koho sa to dieťa podobá. Na otca alebo na matku. A na koho sa ale podobá plastový umelý netvor? Ktorý si nechal vziať svoju bradu, líca, pery, dúhovky, prsia, vlasy, mihalnice…. . Nehovoriac o neschopnosti prirodzenej mimiky.
