V poslednom čase sa pretrhlo vrece s divnými skreslenými posolstvami, ponižujúcimi, zhadzujúcimi a zosmiešňujúcimi pracujúceho človeka. Vraj je jednoduchý a obmedzený. Všetci tí pseudoumelci, speakeri a rychlokvasení zbohatlící sa snažia čo najtransparentnejšie propagovať svoje úspechy, majetok a bezstarostnosť svojich životov, aby mohli vzápätí odôvodňovať svoje paranoje, že im okolie a každý človek na planéte závidí. Príde mi to úbohé a detinské. Zarábať demagógiou páchanou na mládeži, skrz svoje texty a videoklipy a hlásať dôležitosť peňazí, majetku a bohatstva. Vo videoklipoch jasne vidieť, na čo všetko tie peniaze putujú. Štetky, drogy, autá. A čím viac peňazí, tým viac kuriev, drog a áut. A to im má okolie závidieť. 

Platí to tak vo väčšine prípadov – čím viac má človek peňazí a čím viac sa za nimi ženie, tým viac si toho dopraje. Ale čoho? Drog, kuriev, rýchlych áut, prehnane veľkých domov. A s tým súvisí značná dávka arogancie, pohŕdania, úplatkárstva. To je to, čo delí bohatých od chudobných. Že si doprajú omnoho viac, ale nepodstatných vecí a čím viac peňazí, tým viac zbytočností a život unavujúcich vecí okolo seba. Potrebuje ale človek milióny k tomu, aby mohol s rodinou vyraziť na výlet do prírody? Potrebuje milióny k tomu, aby pozval milovanú osobu na večeru, aj keď nie každý deň a o to krajšie vynikne jedinečnosť chvíle, ktorá sa nebude tak často opakovať? Potrebuje človek milióny k tomu, aby si pestoval vo svojej záhrade vlastné plodiny a tak žil zdravšie? Potrebuje človek milióny k tomu, aby mal kamarátov, rodinu, lásku, talent, zmysel pre umenie, pre krásu? Prečo to nie je to, čo hlásajú napríklad raperi vo svojich textoch a videoklipoch? Tradičné hodnoty, ktoré sú omnoho dôležitejšie, ako všetky tie pominuteľné a sebazničujúce sa veci. Čo je väčší úspech? Kúpiť si rýchle auto, alebo priviesť na svet zdravé dieťa? Čo prinesie väčšiu radosť, šňupať koks z pŕs nejakej kurvy, alebo to, že vaše dieťa urobilo prvý krok, že povedalo svoje prvé slovo, že vás niekto požiada o ruku, že vám preukáže úctu? K vašej osobe, nie k predmetom okolo vás, ktorými sa obklopujete.

Police v kníhkupectvách sa prehýbajú pod ťarchou titulov s motivačnou tematikou a o rozvoji osobnosti. Poznaj sám seba, buď úspešný a podobne. Zväčša venované ľuďom, ktorí sa už niečomu venujú, majú svoju prácu, svoje remeslo, rodinu. Načo je dobré takémuto človeku vnášať do života nepokoj, neistotu a pochybnosti? Pochybnosti o sebe samom a o živote celkovo? Každý si vyberie sám, aj bez návodov na život, kariéru, úspech, šťastie. A kto je viac, ako ten druhý, že takýto univerzálny návod má a dovolí si ho prezentovať, propagovať a tlačiť medzi ľudí, častokrát nasilu? Svet je zahltený takýmito znepokojujúcimi a vysmievajúcimi sa informáciami, knihami, videami a mítingami o sebapoznaní  a zmenení samého seba k lepšiemu. Osobne si myslím, že každý človek vie aj sám, čo je preňho najlepšie, aj bez týchto materiálov, a dokáže sa vo svojom živote pohybovať a rozhodovať sa v ňom na základe vlastného rozumu a pocitov. Nemôžme byť všetci rovnakí. Každý musí žiť svoj vlastný príbeh, padať a vstávať po svojom, vyrovnávať sa s úspechmi aj starosťami, bolesťou a sklamaním svojím vlastným tempom. Svojou povahou a svojimi vlastnosťami. 

Všetkým tým premudretým indivituám uniká jedna maličkosť. Nemôže byť každý boss, manager, vedúci, biznismen alebo iný kravaťák, či zlatom ovešaný umelec. Niekto musí všetky tie predmety vyrábať a poskytovať služby, ktorými sa obklopujú. Pochybujem, že by si v tom svete, ktorý hlásajú, ešte niečo kúpili. Vo svete, v ktorom bude každý zarábať milióny, plniť si svoje sny a robiť to, čo ho baví. Nemal by kto pracovať vo fabrikách, v hoteloch, v reštauráciách, v obchodoch. Nemal by im to kto vyrobiť a ani predať. A pochybujem, že by sa kvôli tomu obliekli do montérok. Tak prečo sa týmto pracujúcim ľuďom vysmievať a zhadzovať ich pre ich údajnú neúspešnosť a chudobu, keď je to iba vec pohľadu a zahlcovať ich motivačnými textami, videami a prednáškami; ukazovať im, akú sú zlí ľudia, manželia, partneri, rodičia? Na všetkých týchto ľuďoch totiž stojí úspech. Keby sa napríklad všetci smetiari zrazu rozhodli, že dajú za pravdu motivátorom, seknú so svojou prácou a rozhodnú sa vybrať cestou „úspechu“ podľa modelu, ktorý je im predkladaný „úspešnými“, ako by vyzerali naše ulice za pár dní? A tak je to so všetkými profesiami a remeslami.

Nepochopil som, aký má zmysel kupovať si pekné drahé veci, obklopovať sa nimi, snažiť sa to zverejňovať, hlásať to medzi ľudí a vzápätí na to vyhlasovať, že im ich každý závidí. Je ale čo závidieť?

Čo je väčší úspech a radosť v živote? To, že niekto vynájde žiarovku, alebo to, že vaše dieťa urobí prvý krok? Veľkolepé pominuteľné hmotné veci, alebo všetky tie maličkosti, ktoré sa dejú vo vašich srdciach, vo vašom súkromí a sú len vaše a vašich blízkych?

Je treba si uvedomiť, že každú prácu musí niekto vykonávať. Robotníci, smetiari, učitelia, policajti, predavači. Každá pozícia má svoje opodstatnenie a miesto vo fungujúcej spoločnosti, kde má byť všetkého dostatok. Musia žiť aj ľudia, ktorí majú čas na svoje rodiny, svojich priateľov a blízkych a nevymenia čas s nimi za prehýrené noci plné drog, alkoholu, kuriev a rýchlej jazdy. A k tomu milióny netreba.  Čas ani láska sa spatne kúpiť nedá.