Vo vzťahu je často problémom, keď jeden z dvojice číta beletriu a ten druhý nie, pretože jeden lieta v oblakoch a druhý ho ťahá za nohu nazad na zem, do toho hnusného sveta bez fantázie.

Knihy nám dávajú pohľad na život cez ružové okuliare, aj keď pod nimi občas ukrývame monokle. Dovolia nám vznášať sa na ružovom obláčiku ponad bežný, nudný život a vkladajú do nás iné hodnoty, dávku naivity a obrovské množstvo fantázie. A je ťažké si rozumieť s niekým, kto číta maximálne letáky, návody na použitie, alebo encyklopédie, literatúru faktu a motivačné knihy, pretože s touto literatúrou čitateľ nevstúpi do sveta metafor, prirovnaní, veršov, rýmov a básní, ktoré idealizujú svet, ľudí a vzťahy a nikdy nezažije umelecký zážitok z písaného slova.

Tí, ktorí prečítali knihy bohaté na detailne opisy pocitov a myšlienkových pochodov postáv a ako prežívajú lásku, radosť, prekvapenie, či ako sa vyrovnávajú so sklamaním, neverou, bolesťou a smútkom, tí to prenášajú aj do vlastného vnímania sveta a do svojich pocitov. Sú často zraniteľnejší, citlivejší, naivnejší. To človek nezíska z motivačných, ani z odborných kníh, rovnako ani umelecký zážitok, napätie, zžitie sa s postavami, priestor pre fantáziu  a spisovateľské majstrovstvo, akým napríklad Jack London opisuje charaktery postáv a prírody. Ako vystihuje kontrast dobra a zla a jednotlivých ľudských vlastností. Nezažije tvrdosť života poprepletanú do veršov Charlesa Bukowskeho, ktoré páchnu surovosťou, alkoholom, cigaretami a násilím. Nezamotá sa mu hlava zo zložitej maľby slovami od Hviezdoslava, ktorého štruktúra básni je ako hlavolam. Neprenesie sa so slovenskými národovcami v ich zbierkach, piesňach a oslave života do histórie, kedy sa okrem iného bojovalo aj o náš jazyk, ako o jednu z identít národa a vďaka nim sa teraz medzi sebou nerozprávame po maďarsky.  Nezažije to šteklenie v bruchu pri dokonalom rozprávačskom umení autorov severských kriminálnych románov, Kingových či Poeových príbehoch, alebo pri knihách víťazov slovenských literárnych súťaží. Nezistí, že aj historické romány sa dajú písať s napätím, aké je ukryté v Gričskej čarodejnici, alebo v Angelike. Nemôže obdivovať nadčasovosť a vizionársky talent, ktorým sa preslávil Jules Verne vo svojich fantastických románoch, kde desiatky rokov dopredu predpovedal vynález skafandra, videofónu, tanku, vrtuľníka, elektrického motora, ponorky, televízie, alebo Karl May, ktorý údajne nikdy nebol na divokom západe o ktorom písal, no skrz svoje knihy vdýchol život Vinnetouovi a Old Shatterhandovi.

Tých príbehov je tak veľa a množstvo postáv nevyčísliteľné, že jeden život na to všetko nestačí. No je škoda neprečítať si za celý život ani jeden román, ani jednu novelu, ani jednu báseň a nevžiť sa do mysle Anny zo zeleného domu, Bieleho tesáka, Martina Edena, Henryho Chinaskiho, či Toma Sawyera, ktorého dobrodružstvá sú pre dospelých už možno malicherné, no v detskom svete znamenajú prevratné objavy. Nezacestovať si v mysli s Tulákom po hviezdach, alebo si neposedieť na člne so starcom na mori, neriešiť detektívne prípady s Poirotom, Maigretom, Holmesom, nebyť neviditeľným pozorovateľom lásky Petra a Lucie, alebo pri očakávaní počas Dostojevského bielych nocí. Nezamyslieť sa, alebo sa nepobaviť na Banášových, či Janovicových myšlienkach a aforizmoch, nenechať sa vtiahnuť do podobizní, pri ktorých nad papierom presedeli hodiny Válek, Seifert, Holan a nemôcť obdivovať Puškinovu odvahu a oddanosť láske, pre ktorú položil život.

Knihy nám čitateľom dávajú mnoho a ponúkajú priestor na vlastné predstavenie si každej osoby, každej farby, každého kvetu, budovy, okolia. Do mnohých z nás vložili beznádejnú romantické cítenie a urobili z nás citlivé a naivné bytosti, ktorých život bolí viac, ako ostatných, pretože očakávajú vo svojom živote vlastný romantický príbeh so šťastným koncom.