Rád pozerám rôzne talentové súťaže, či už domáce alebo tie zahraničné. Súčasťou týchto súťaží je aj zlatý buzzer, kedy môže porotca poslať súťažiaceho priamo do finále. Pri spevákoch, tanečníkoch alebo rôznych akrobatoch sa to stáva často. No takáto pocta pri literárnej tvorbe a jej prezentácii? To sa len tak nevidí. Z vystúpenia Kateřiny Pokornej som bol unesený. Krásny text, dojemný prednes. A Leoš Mareš to náležite ocenil stlačením zlatého buzzera. Hneď som si povedal, že by som si rád prečítal od autorky celú knihu. A aha, kniha je na svete a už ju mám doma.

Čo musím v úvode spomenúť je, že mi je zle z poniektorých komentárov k videám z vystúpenia autorky v Talente. Alebo že ju ocenili zlatým buzzerom. Ale šialenstvo z vlastného života a závisť sa prejavuje aj takto. Zhadzovaním, výsmechom, urážkami či siláckymi rečami blbcov, ktorí si myslia, že poézia a literatúra celkovo je nejaká slabosť.

Vyjadrím sa najprv ku knihe a aký z nej mám dojem, potom sa vyjadrím k poézii celkovo, pretože ju milujem. Nehovoriac o tom, keď ju ešte niekto recituje. A musí byť riadna odvaha, prednášať vlastnú a ešte tak osobnú tvorbu, pred celým svetom.

Prekvapil ma formát a počet strán, keďže som u poézie zvyknutý na menší formát a na podstatne menej strán. Hodnotím to však pozitívne, pretože si mám čo čítať. A naozaj je čo, keďže tých zaujímavých myšlienok je tam neúrekom. O to presne v literatúre a hlavne v poézii ide – maľovať slovom a nechať mnoho priestoru pre čitateľa, aby sa vcítil do autora, aj do témy. A mohol si tie myšlienky a obrazy preniesť do vlastného života.

Obal je nápaditý a už z neho si môžete čítať. Zvýraznené sú na ňom autorkine červené pery. Asi aby ste jej takto na diaľku mohli dať pusu 😀 Každopádne, kniha nesie názov MILLENNIALS. To „(j)si“ asi k názvu knihy nepatrí. Neviem. A samozrejme meno autorky aj s umeleckým menom SVOJOST.

Nebudem z knihy citovať, kúpte si ju a užite si to sami. Oceňujem už v úvode samotné venovanie. Čo sa týka obsahu, je cítiť ženskosť, čo samozrejme nezhadzujem. Práve naopak. Cítiť tú osobnú spoveď a autorkine zázemie. Ak tie slová správne chápem a ak sa správne vciťujem aj do toho smútku a drsnosti. Nie je to totiž iba jemná krehká poézia, ale skôr taká zmes. Niečo premyslené, precítené, a niečo vystrelené len tak, ako nadávka, ktorá musela von. Aj o tom je poézia a samotná literatúra. Asi autorka sama najlepšie vie, čo chcela povedať a snáď bola pre ňu táto kniha formou osobnej terapie. Aspoň takto to cítim ja. Aj ja som písal a stále píšem takéto básne. Niektoré jemné a o láske, niektoré plné vulgarizmov a obrazov, ktoré nie sú pre slabé povahy. V knihe cítiť detstvo, spomínanie, vzťah k otcovi, ale aj súčasnosť a vyrovnávanie sa s osobnými stratami. Čo už, život je pekný ale zložitý. Mnoho dáva, mnoho berie. Aj milované osoby, aj rodinné zázemie, aj nádej. No ponúka možnosť aj mnohé nachádzať.

K čítaniu poézie vám ale poviem jedno. Neskúšajte žiadnu zbierku básni čítať naraz, ako keď čítate zbierku poviedok alebo nejaký román. Dávkujte si to postupne, ináč sa vám to zleje dokopy. Nechajte si čas na pochopenie. Takúto knihu čítajte, akoby ste mali na jazyku kúsok lahodnej čokolády a nechávali ho postupne roztopiť v ústach. Nezhltnete ho ako tabletku proti bolesti a nezapijete vodou. Ja osobne takéto knihy otváram náhodne. Ktorá strana sa mi ukáže, tú si prečítam a zamýšľam sa nad každým slovom. Nad každým veršom a aj nad tým, čo je napísané medzi riadkami. Poézia je totiž o písaní okľukou, aj keď mnohé je priamočiare a jasné. Proste také maľovanie slovami, ktoré hladí fantáziu. Oceňujem aj rôznorodosť, čo sa týka rozsahu diel a aj štýl. Že nie je rovnaký.

Som rád, že sa ku mne táto kniha dostala a určite ju otvorím viackrát. Pretože k poézii sa môžete vracať donekonečna a vždy vo vás zanechá nejaký pocit. Aj stokrát prečítaná báseň.

Čo som však v tejto knihe očakával iné, sú ilustrácie. Viac by sa mi tam hodili nejaké perokresby, možno aj priamo od autorky. Alebo od niekoho, kto by tam načarbal nejaké výjavy, či už abstraktné alebo vyjadrujúce konkrétne pocity, nálady, miesta, situácie, postavy… . Ale to je iba môj názor a každý máme ten vkus iný.

A na záver ešte k poézii. Mnohí ľudia si možno myslia, že čítať alebo písať poéziu je výsadou žien alebo zženštilých jemnučkých chlapcov. Lenže básne písali aj rôzni drsňáci, tvrďáci, kriminálnici, väzni, vojaci, grázli, bitkári, narkomani, alkoholici, bohémovia, rockeri. Toľko ku komentárom primitívnych jedincov, ktorí sa hrajú na silákov.

Ďakujem za zážitok z čítania a autorke prajem veľa úspechov. A nech sa kniha predáva.