Tak strašne sám. Zaslúžene, ako škodoradostný rum, stekajúci chvejúcimi sa útrobami ešte stále dúfajúceho rojka. Nepatrí do toho mora dymu, mastných vlasov, zažltnutých prstov, náhodne tehotných žien, páchnuceho jedla, upotených bankoviek, drevených stolov a stokilových stoličiek, no niekedy je útek do tejto zabudnutej krajiny neočakávajúcich tiel vykúpením. Tým najkrajším pocitom sa stane opité čakanie na objednané pečené koleno, ktoré príde vždy v inej podobe, farbe a chuti. Nevadí, rum všetko zafarbí pod svojou taktovkou a pohľad z okna už nie je taký smutný, zabudnutý, zažltnutý stereotypom. Aspoň tá hudba nehrá z jukeboxu, ktorý by zbytočne bombardovali predvoľby skrachovaných zúfalcov, aj keď je predsa len smutná. Kedysi pekné čašníčky sa občas nepozorovane zadívajú na svoje ovisnuté poprsie, ktoré pamätá väčšiu slávu. Už nie sú ani tak čašníčkami, ako otrokyňami svojich vlastných životov, sklamaní a štamgastov. Obsluhujú slintajúce individuá, ktoré netúžia po nich, ako si nádejne myslia. Všetko je to len o alkohole a o útekoch zo života. Zo zodpovednosti. Občas túžime viac po vlastných zvratkoch, ako po pohladení. Sú úprimnejšie. Preto poniektorí nezradia ten dôverný vzťah s poldecákmi a krígľami. A zničí ich to menej. Život samotára. Život oddanosti chlastu, drogám, gamblerstvu, násiliu. Čo najďalej od srdca.
Snažím sa žiť vo svojej hlave. Z myšlienok a predstáv si postupne budujem svet, v ktorom som a budem pánom ja a nikto mi ho nevezme, ani keď budem telom v tej najzabudnutejšej, najšpinavšej, najodpornejšej, najchudobnejšej a najkrutejšej časti sveta, zdieľanom s ostatnými pohybujúcimi sa kusmi mäsa. Nepotrebujem z neho vychádzať medzi ľudí a tváriť sa milujúco, chápavo, obetavo, ľútostivo, súcitne. Plakať môžem aj v tichosti, mimo uznanie poroty, snažiacej sa kontrolovať, schvaľovať a riadiť mi život. Nikto mi nemôže zakázať myslieť a snívať a všetky tie prejavy šialenosti, premietnuté do svojského prístupu k životu, humoru, spôsobu vyjadrovania, grimás, zvukov, výstrelkov a vízií sú moje a ich odsúdenie je zárukou smeru, v ktorom sa nebudem musieť tlačiť s väčšinou a cítiť na rebrách ostré lakte horlivcov. Nepotrebujem sa promenádovať po námestiach, chodníkoch, perifériách, verejne prístupných miestach a zisťovať, že aj anjeli sú občas neochotní. Že nádej sa dá ladnými pohybmi natrieť na chleba, ktorý spadne vždy tou natretou stranou do prachu. Že aj nápady starnú za mrežami zavretých úst. Že svet si ochotne kľakol pred človeko – smogom a že som vo svojej podstate zlý so všetkými ostatnými.
