Ľudia čakali na ďalšie metro, keď sa zrazu odniekiaľ vynorila partia troch odporných zrúd problémovej pleti a jazyka. Vykrikovali, posmievali sa ľuďom, urážali ich, provokovali. Akoby im patril celý svet. Všetci na stanici mali strach a pozerali radšej do zeme, aby nevyprovokovali konflikt.
Najtrápnejšie to bolo asi chlapovi s dvomi malými deťmi. Čo ak prídu k nim a budú im robiť zle? Bude pred svojimi deťmi za zbabelca, lebo ich nedokáže dôstojne ochrániť a už mu nebudú veriť?
Výtržníci si vykračovali frajersky ďalej, ako keby holými rukami oslobodili Prahu a s posmeškami sa zastavili pri mladíkovi, ktorý držal v objatí svoje dievča. Vedel, čo bude nasledovať a ona určite cítila, ako sa trasie. Vtom sa však od schodov zhora ozval rev a skandovanie blížiaceho sa davu. Nebolo ho vidieť, no mieril dolu do stanice metra. Hral sa totiž zápas a nabudení fanúšikovia šli domov. “Odvážna” trojica si však myslela, že to idú na nich a úsmevy im zamrzli na ksichtoch. Ten pohľad, vidieť v nich zrazu strach a zmätenosť, bol na nezaplatenie. Rozbehli sa rýchle opačnou stranou.
Hluční fanúšikovia, horlivo rozoberajúci zápas, zišli dole schodmi, nastúpili do vagónov vlakovej súpravy a opustili stanicu.
Ani netušili, že niekomu dali príučku.
Môžeš mať partiu a bez štipky rešpektu a slušnosti si užívať chvíľku pomyselnej nedotknuteľnosti a falošnej odvahy. Kým sa neobjaví niekto početnejší.
