Je smutné, keď šikovný človek prepadne nejakému zlozvyku či závislosti tak, že mu už nedokáže pomôcť ani rodina, ani kamaráti. Mnohí máme svojich démonov – žiarlivosť, neschopnosť prispôsobiť sa, zlosť, agresivita, náladovosť, alkohol, drogy, automaty, osamelosť, opustenosť, neporozumenie okolia… .
Namiesto porozumenia sa mnohým vysmievame, pretože je to často jednoduchšie, ako ich pochopiť. Nevieme, aký boj majú za sebou a aký boj prežívajú teraz. V súkromí, doma, vo vzťahu, v srdci, v duši. Držím však palce všetkým “obyčajným” ľuďom, ktorých životná cesta dohnala k nejakému vlastnému šialenstvu. No napriek tomu sú féroví, nespolčujú sa so sviňami, nevyhľadávajú za každú cenu moc, ani potrebu klamať či hrabať iba pre seba. A mrzí ma, že častokrát sa viac darí tým falošným hajzlom, ktorí držia pokope, aby si zachovali tvár a udržali moc, teplé miesto, dobré meno… . Aj za cenu pretvárky a klamstva. A to je ten ich démon – pokrivený charakter.
Mnohí ľudia si neveria a myslia si, že sú obyčajní, nezaujímaví, k ničomu. Čo ale chýba obyčajnému človeku k neobyčajnosti? Uvedomenie si svojej jedinečnosti, talentu, predností a všetkého, čoho sa mu dostalo navyše. Uvedomenie, že aj on tu má svoje miesto aj bez toho, aby sa musel stať niekým iným. Bez toho, aby musel niekomu závidieť a chcieť svoj život vymeniť za život niekoho iného. Pretože, nikdy neviete, či človek, ktorému závidíte luxusné drahé auto, v ňom akurát nejde na ďalšiu dávku chemoterapie. Alebo či ho partner/partnerka nepodvádza kade tade, či nedlhuje na všetky strany a či mu niekto nešliape na krk.
Obyčajný-neobyčajný človek tu má svoje miesto bez toho, aby sa musel podceňovať a zhadzovať seba samého pred inými ľuďmi. A tieto prejavy okolie vníma. A to nie je dobré. Jedna vec je uvedomenie si svojich chýb a nedostatkov, druhá vec je brať ich ako súčasť svojej jedinečnosti. Ako súčasť svojho života.