Zvláštny pocit chladnutia dlaní. Spotených, ako hrniec plný ragú z ľudského mäsa, po ktorom sa pretekajú kvapky vody a spájajú sa do močiarov, v ktorých už ani smiech nezabráni utopeniu cválajúcich dní. Utopeniu dlaní, trhajúcich sa tupým predmetom, akým je hlava a charakter a tie rany sú ako plesá vo Vysokých Tatrách, do ktorých chudáci hádžu mince s vidinou šťastia. Budúceho. Trvajúceho. Dlaní hltajúcich naprázdno ženský parfum, v ktorom sa kúpalo nejedno ráno a každý kubický centimeter sveta. Dlaní olizujúcich prstami spomienky v rámčekoch a na poličkách. Spomienky plaziace sa nenápadne k splachovaču, ako žalúdočné kyseliny tesne pred užitím lieku.
Meliem už skoro naprázdno. Občas mi ešte nejaké zrnko teba prereže žily, ale už nekrvácam. Z krvi je už len želé a aj keď srdce ostalo plyšové, zmenili sa mu chlpy. Už nie je dlhosrsté, ako nekonečné prechádzky, spájajúce ruky a zadky. Už neveje vo vetre, ako keď sme bežali pred životom, s úmyslom nezaplatiť. Skasíroval ťa aj tak a aj keď ti ešte v diaľke poletujú vlasy ako kúsok papiera, do ktorého som tisíckrát napísal „prepáč“, viem, že to nestačilo. Nežné hádky s bielou zástavou, omotanou okolo mojej hlavy boli príliš neerotické, aby ťa zaujali. Mal som viac kopať do tvojich očakávaní a dopriať ti krvavé pery, vytrhané prsia, nechty v žalúdku, oči obité podkovami a podpísané nosom, postroj a roztrhané líca od príkazov, alkoholové úteky do svojho bezpečia, od prísľubu tvojho mena v ranných správach postele. Ale koža nie je kostým a prišiel som neskoro na to, že ani rohy nie. Si skutočná, ako tvoj chrbát a zátylok prestrelený naliehavosťou začať zabúdať na spoločnú menovku; na dlane prehltajúce tvoje telo, trpezlivo, na nerozbitnom tanieri v najluxusnejšom hoteli, ktorý ma nezruinuje. Veď som si tebou zarábal na smrť v blahobyte spoločna. Nemožem len tak skrachovať. Neumieraj.