Nie pre každého znamená osamelosť potrebu s niekym bývať, spať, jesť, chodiť na výlety, dovolenky, plodiť potomkov a slepo sa nasledovať. A tým to hasne. Bez podstatných maličkostí.
Pocit osamelosti v človeku ako šumivú tabletu rozpustí pocit prítomnosti spriaznenej duše, pochopenia, porozumenia, dôvery, úprimnosti a zdieľania.
Necítiť sa osamelo znamená prísť večer po celom dni, kedy som bojoval sám proti všetkým, stínal drakom hlavy, krvácal zlosť, prehltal bolesť a dávil sklamanie a nechať sa vyliečiť láskavým pohľadom do očí, objatím, pohladením, pekným slovom a uisťovaním, že všetko bude dobré. To potrebuje každý. Aj ten, kto sa hraje na tvrdého, alebo niekoho, kto nepotrebuje nič a nič neočakáva.
To potrebujem aj ja.
Vedomie, že ma o nádej neokráda niekto, kto tvrdí, že mu ide o srdce, no v skutočnosti iba potrebuje nasýtiť vagínu, ako nenažraté prasa, hľadajúce koryto, do ktorého môže namočiť rypák.
Mať spriaznenú dušu, ktorá neklame, že sa vráti, len preto, aby som ju nechal odísť a už vie, že je po všetkom, no nedokáže to povedať do očí.
Takú, o ktorej mi nebudú musieť kamaráti tajiť pravdu, len aby ma neranila skutočnosť a pravda.
Takú, ktorá nežije druhý život vo virtuálnom svete, medzi stovkami nahých fotiek a inzerátov.
Takú, ktorá mi neponúka vernosť, no zakukuje do škáry v pootvorených zadných vrátkach.
Takú, ktorá nemá potrebu tvrdiť, že už leží doma v posteli, aj keď v skutočnosti žúruje a v snahe o získanie obľúbenosti je handrou pre ostatných.
Takú, ktorá nebude uprene do očí tvrdiť, že nepodviedla, no ešte má na tričku fľaky od cudzieho semena.
Takú, ktorej keď poviem, že mi ide o lásku, tak ma nevysmeje, že chcem príliš a umriem naivný a sám.
Takú, ktorá sa nebojí taktiež ponúknuť to, čo jej chcem dať ja, v snahe o to najlepšie zo seba.
Spriaznenú dušu, pre ktorú budem taktiež liekom proti osamelosti.