Koľkokrát zvedavo skúšame niekomu patriť? Ako kľúčenka hlboko vo vrecku ošúchaných nohavíc. Hĺbka však nesľubuje bezpečie. Je zradná, ako ľad na potoku, kde sa po škole hrajú deti. Preceňovaná, ako helma na hlave kaskadéra, ktorý nemal peniaze na kvalitnú výstroj a zdravotné poistenie. Je to dlaň úchyláka, plávajúca školským dvorom, ako osamelý skalar v prezdobenom akváriu, ktorý čaká na vylovenie do čalúnenej sieťky.
Ale láska je vtáčí zob a kľačíme pred ňou bez zobáka, ako dieťa pri rozbitej hračke. Chceme ju držať v krvavých dlaniach, naliehavo ako hojdajúce sa lano nad priepasťou plnou samoty, no šmýka sa z rúk, ako rozohriaty nôž po čokoládovej torte, ktorý nejde ani obliznúť. Ale nevzdávame sa. Aspoň naoko. Maľujeme symboly zamilovanosti nad vchodové dvere do zadku a tvárime sa, že nevidíme tú obrovskú dieru do útrob sviňocitných bytostí. Mrháme menom a rozdávame ho ako karty, príliš zodraté na to, aby vydržali celú hru.
Chceme však hrať. Tváriť sa ľahostajne a nechať si pomedzi prsty padať dni, ako premárnené žetóny a plakať až doma, vo svojej hlave bez únikového východu. Srdce zatiaľ sedí na lavičke pred domom, díva sa nám do okna a dofajčieva zbytky radostí, zabalené v liste poslednej strany života. Vypľúva kúsky zajtrajškov na slizký chodník a podozrivo sa usmieva.
Aj takáto býva odmena za ochotu testovať lásku na vlastnej koži.
