Príde matka s dieťaťom do hračkárstva. To dieťa sa zastaví pri každej polici a s trucom všetko chce. Keď mu matka nechce vyhovieť, začne tie hračky z regálov zhadzovať na zem. Opakovane. Poviete si, že by matka mala dieťa napomenúť, okričať, dať mu po riti. Ale nie, ešte ho pohladila po hlave, vzala na ruky, aj keď už bol na to ten syn veľký a odchádzajú preč. Takže to dieťa odchádza z pocitom, že ešte bolo akoby za svoje správanie pochválené. Že trucovať, plakať, kričať a kopať okolo seba sa oplatí.

V reštaurácii pobehujú pomedzi stoly deti, naháňajú sa tam a rodičia sa usmievajú, nič im nepovedia. Vidia, že to čašníkom prekáža, že veľakrát hrozí, že sa zrazia, no nepovedia deťom nič. Až príde čašník rodičov napomenúť a tí sa cítia dotknuto, že čo si to ten čašník dovoľuje. Že toto ešte nikdy nezažili.

Na ihrisku žiak základnej školy vkuse nadáva, aj keď sú tam malé deti. Príde jedna matka a napomenie ho, aby sa krotil. Kedysi by dieťa sklopilo uši a ok, ale dnes? Začal nadávať tej matke. Pretože rodičia dnes nemajú záujem o svoje deti, sú pre rodičov príťažou a sú radi, keď dieťa odložia do škôlky, keď ide do školy alebo von. Neriešia, čo tam robí a aký človek z neho vyrastá.

Všímam si tieto situácie a zisťujem, že mnohí rodičia sa boja vlastných detí. Nedajbože na nich zvýšiť hlas, okričať, napomenúť, niečo vysvetliť. Namiesto toho čumia, ako sa z ich decka stáva lump.

Dnešné deti sú aj takéto. Nevážia si prírodu, nevážia si ihrisko, nevážia si hračky, nevážia si darčeky, domov, rodičov, jedlo, pekné chvíle. Odrazom rodiča je aj to, ako sa ich dieťa správa k dievčatám, ženám, chlapcom, opačnému pohlaviu učiteľom, spolužiakom, rovesníkom dospelým, seniorom. Ako sa chová ku knihám či v obchode.

 

Z mnohých rodičov sa stali otroci vlastných detí: Pomáham, nechám so sebou narábať, behám na písknutie, lebo je to moje dieťa. Len či je to dobrý prístup a či sa tak dieťa učí samostatnosti a o živote, ktorý nebude vždy taký, aký bude chcieť. A ani ľudia v ňom nie sú na písknutie. Odniesť do školy, zo školy, na vlak, na nákup, na rande… .

Vytvoriť sterilné prostredie v štýle – to moje dieťa nie, to všetky ostatné deti. Moje dieťa je jediné dobré dieťa v okolí a neverím, že by bolo schopné niečoho zlého. Lenže jedna vec je výchova, druhá vec je partia, tretia vec je potreba zapadnúť a štvrtá vec je to, že zakázané ovocie chutí najlepšie.

Už nevedia poniektoré deti ani snehovú guľu urobiť, lebo im rodičia kúpili také kliešte, s ktorými sneh naberú a vytvarujú. Načo by to robili rukami, ako sme to kedysi robili my a bola to zábava. Dnešné deti prichádzajú o mnoho zážitkov kadejakými zbytočnými zlepšovákmi a prehnanou starostlivosťou rodiča. Napíšu zaňho úlohy či príspevok na súťaž, vytvoria, vybavia protekcie, uprednostnenie, automaticky mu dávajú za pravdu…. A je neuveriteľné, ako a kam dokážu rodičia pchať svoje decko. A hľadať kadejaké protekcie či už do školy, na skúšky, v práci… a potom pri telke nadávať, že nejaký politik má kúpený nejaký diplom alebo status. No vyvolávať riaditeľom škôl, aby dopomohli synovi/dcére pri prijímačkách či skúškach. To je ok.

Alebo nečestne svoje dieťa niekam dostať. Ako potom môže byť rodič hrdý na svoje dieťa, ktoré sa niekam dostalo protekciou, úplatkom, ojebom. Dieťa treba naučiť aj prehrávať a že svet nie je rozprávka. Že život aj bolí, častokrát sa zdá nefér a je v ňom aj sklamanie a smútok. Nie iba všade výhra a úspech. Že život nielen dáva, ale aj berie. A dá sa to naučiť aj tým, že rodičia nebudú za svoje deti písať úlohy a kadejaké práce do súťaží, len aby tam ich dieťa malo svoje meno. Nie je to fér voči deťom, ktoré ten talent majú. A to ani nehovorím o tom, koľkí rodičia si skrz svoje deti lieči vlastné neúspechy či nesplnené sny a možno ich tlačia do takých vecí, krúžkov, klubov, aktivít, do ktorých sa im ani nechce a radšej by robili niečo iné. A mnohokrát sa to zvrtne tak, že dieťa začne mať zo svojho rodiča strach. Prehnaný rešpekt voči despotovi.

 

A potom sa čudujeme, že je v škole tak rozvinutá šikana? Keď deti vidia ako sa k sebe správajú dospelí a čo dokážu popísať jeden druhému do komentárov? Lebo deti to čítajú, už totiž majú sociálne siete, aj keď im ich poniektorí rodičia nekontrolujú, tak ako nekontrolujú, na čo ich dieťa míňa vreckové. Prečo doma miznú lieky, prečo dieťa chodí domov mimo, prečo prudko priberá alebo chudne, prečo má modriny, strach, nespí, nechce ísť von alebo do školy… . Až sa stane tragédia a všetci sú prekvapení. Ale to je tak, rodičia deti nevychovávajú, nechávajú nech ich vychováva ulica, partia, drogy a tie odporné feťácke rapové hviezdy, ktoré majú texty sebecké, o drogách, o nerešpekte, o mamvpičizme. A potom to dieťa ktoré to celé dni a noci počúva na sluchadlá, je plné pocitu, že nesmie nikoho rešpektovať, tolerovať, počúvať…. . A takto vzniká napríklad aj neúcta k starším a sopliak dokáže starú babu poslať do piči.