Mnohí ľudia fandia zlu. Je pre nich sympatické, dômyselné, naplňujúce, neomylné, charizmatické. Vo filmoch sa im páčia neohrození záporáci, až do okamihu, keď ich prekvapivo prekabátia kladné postavy, ktoré väčšinou nemajú fyzickú, ani intelektuálnu prevahu, no musia samozrejme zvíťaziť, tak ako to poznáme už z rozprávok. Nevedia dať dobru jednoznačný argument a silu zvíťaziť. Všetko je nejasné a náhodné.
Od mala nám vštepujú, že zlo musí byť zákonite porazené a dobro absolútne zvíťazí. S touto predstavou sa viac a viac ponárame do samostatnosti bytia a nekonečných možností života. Až v tomto štádiu, oslobodení od poučiek, detských riekaniek, rozprávok a morálnych rád zisťujeme, že dobro je starý, sprachnivetý, smradľavý starec, s umelým chrupom a barlami, predierajúci sa bahnom, bez dosahu na breh. Žiadny princ, svalovec či superhrdina.
Zlu pridávame rôzne tváre a symboliku. Vnímame kontrasty medzi dobrom a zlom, bez akýchkoľvek poučiek si ho definujeme sami tak, ako nám najviac pasuje, či už kvôli svedomiu alebo neviditeľnému stojanu na pokoj. Jednoznačnosť vidíme v tom, že smrť berie život, zločin slobodu, obálky s upomienkami pohodu, násilie radosť, plač myšlienky, pľuvance sny. Boha berieme ako stelesnenie dobra, napriek tomu, že so životom stvoril aj zlo, ktoré využívame, ako najlepšie vieme v boji proti blížnemu svojmu. Zlo je nadľudský vynález využívaný ľuďmi.
Máme slobodnú vôľu a každý inú hranicu medzi dobrom a zlom. Je to vec individuálneho pohľadu. Cirkevní hodnostári majú za zlo všetko, čo je ľudské a podvoliť sa ich predstavám o dobre a správnosti je v rozpore so životom a tvormi mysliacimi. Keď zájdem do extrému, tak vrahovia, zlodeji a iní predstavitelia “zla” si určite nemyslia, že páchajú zlo. Určite sa medzi sebou obdivujú a snažia sa byť v tom čo robia lepší. Doslova každý predmet a činnosť si nájde svojich sympatizantov a odporcov. Čo pre jedného je dobré, môže byť pre druhého zlé.
Už deti predškolského veku vedia vymenovať viac toho zlého, ako dobrého a už v tomto veku si tvoria úsudok, ktorý im ostane po celý život. Majú radi akčných hrdinov, ale nie ako celok a to, že páchajú dobro, ale konkrétne deštrukčné vlastnosti, ich silu a to, ako ničia, zabíjajú, búrajú, aby nastolili poriadok. Čím viac hluku a deštrukcie, tým je akčný superhrdina lepší a obľúbenejší. Ľuďom sa proste ničivá sila páči. Deti sa už nehrajú s autíčkami, ale s imitáciami zbraní, pretože túto možnosť dostali a je im sympatickejšia, ako kľačať celý deň na zemi a šúchať po zemi nejaké autíčko. Ak ovšem nemajú na výber medzi autom a tankom. Tank je obľúbený, no nie preto, čo predstavuje, ale kvôli tomu, že dokáže strieľať a všetko okolo vybuchuje. Preto deti radi napodobňujú zvuky výbuchov, úderov, streľby. Majú viac možností a príležitostí oboznamovať sa s vecami a už same podvedome vedia alebo si myslia, že vedia, čo je dobré a čo zlé a to čo sa im zapáči, môže byť definitívne a mať trvalé následky.
Zamyslime sa, prečo ak do partie mladých ľudí príde niekto nový, automaticky ho to ťahá k tomu najväčšiemu grázlovi a tomu najhoršiemu členovi? Snažia sa ho napodobňovať a ísť jeho smerom. Moralizovanie a zbytočné zamýšľanie sa nad vecami, smiech a dobrá nálada nie je in. Sympatickejšie a viac “chlapské” je nadávať, biť sa, vyvyšovať sa nad ostatných, fajčiť, piť alkohol, drogovať. Ženy sa radšej pridružia k osobe s povesťou radodajky, ako k nejakej konzervatívnej, nudnej “hlupani”. Radšej budú predsa obľúbené v kruhu zmaľovaných kuriev a budú sa snažiť ich prekonať v radodajnosti, kvôli pomyselnej obľúbenosti, ako by mali mať za kamarátku bifľošku, moralistku, zasnenú a romantickú “smiešnú bytosť” Chlapi sa medzi sebou radi hádajú, kto je väčší grázel, kto zbil viac ľudí, kto súložil s viac ženami, kto má vulgárnejší slovník, kto je z horšieho, špinavšieho mesta a kde je viac zločinu.
Bojíme sa vyslovovať slová ako láska, milovať, mama, otec, pretože si myslíme, že tým vyjdeme na posmech v kolektíve, kde takéto slová nepadajú, alebo sú nahradené slovami tvrdými, odpornými. Z milovania sa sa stala jebačka, z ženy – kunda, piča, kurva, suka, z mamy – matka, mater, stará, z otca – foter, starý. Samozrejme výrazov je nekonečne veľa, ale nebudem ich tu písať. A slovo láska je už úplne tabu. V prípade, že nám to slovo náhodou ujde, mohli by sme sa dočkať náhradného mena aj pre seba – kokot. Kolektívy, hlavne tie detské a teenagerské sú v tomto strašne tvrdé a kruté a keďže každý chce niekam patriť a byť obľúbený, tak sa veľmi rýchle naučí najmä tomu zlému, či už chce alebo či sa mu to páči.
Radi sa chválime, kde všade sme podviedli svoju partnerku alebo partnera, ako veľmi sme zbili svoje deti, skopali ženu, čo sme ukradli, ako veľmi sme sa niekde opili a snažíme sa tým ohúriť a pobaviť ostatných a myslíme si, že sa nám kvôli tomu dostane rešpektu a obdivu. A mnohokrát sa aj dostáva, v tejto odpornej, smutnej spoločnosti, ktorá je ako infekčná choroba a snaží sa nakaziť každého jedinca. A funguje to. Zlo nechodí za nami, ale my chodíme za zlom. Vyhľadávame ho, radi sa nim necháme nakaziť a prežívame tie falošné pocity zadosťučinenia. Až v neskoršom veku, keď sa každý okolo vytratí a ostaneme sami, uvedomíme si, že sa nám dostalo len tohto jediného života a presrať si príležitosti, vzťahy a možnosti bolo tak jednoduché, ale zbytočné. Nikomu nestihnúť povedať pekné slovo a ani ho od nikoho nedostať je tak ľahké, keďže sme všetci pominuteľní a pominuteľnosť si uvedomujeme práve na tých, ktorých máme radi.
Už od mala modelujeme svoj charakter a predpoklady stať sa dobrým, alebo zlým človekom.
A možno, že to tak má byť. Rozvíjať zlo, aby sme boli silnejšími a zachovali ľudstvo činné.
