Už v detstve to mal ťažké. Narodil sa predčasne a s tou predčasnosťou prišiel aj odpor rodičov k nemu, keď začal rásť a mal príležitosť spoznávať svet.
Nebolo jasné, či onen predčasný pôrod sa podpísal pod jeho chatrný fyzický zjav a mentálnu úroveň retardovaného pacienta psychiatrie. Celý bol akýsi pokrútený, zdeformovaný. Ako keď do odrazu vo vode hodíte kameň a zvlnená hladina pokrčí aj tú najkrajšiu tvár. Ako pohľad na postavu, v odraze krivého zrkadla.
Cudzie mu boli zábavky a hry rovesníkov a nerozumel ani svetu dospelých. A oni nerozumeli jemu. Načo aj porozumieť niekomu, kto je vhodnou obeťou uťahovania si a šikanovania. Rovesníci ho nikdy neprijali medzi seba a dospelým sa hnusil. Bol ako horúci zemiak, ktorý si medzi sebou pohadzovali všetci tí, ktorým prišiel v živote do cesty. Rodičov nevynímajúc.
Nerozumel však všetkým tým krivdám a nespravodlivosti, ktorá na ňom bola každý deň páchaná. Bral to ako automatickú súčasť svojho života. Ako zvrátený pocit obľúbenosti v kolektíve tým, že on bol tým stredobodom záujmu, aj keď len ako terč. Ako fackovací panák na jarmoku, kde sa zišla celá dedina, aby sa zabavila.
Rodičia sa zaňho hanbili a cítili sa nečistí, že takýto zjav nosí ich meno. Že mu v žilách koluje ich krv. V tých zdeformovaných, pokrivených žilách, nehodných životodarnej cirkulácie.
Ale on mal svoj svet. Akoby zázrakom sa naučil čítať skôr, ako ostatné deti v jeho veku a rád im čítal. Nahlas. Miloval knihy. Ich pestrosť a vôňu. To, ako šuchocú strany pri listovaní a príjemný pocit dotyku, keď mu skĺzavali po prstoch. Každú stranu obracal jemne, akoby to bola drahocenná štipka soli a cítil, že je jeho poslanie ochraňovať toto kultúrne dedičstvo. Milióny myšlienok z celého sveta, zakonzervované v papierových prebaloch.
Nezaujímali ho hračky a blbé školácke hry, ktoré fascinovali jeho spolužiakov. On sa túžil zapísať do dejín. Prispieť svojimi myšlienkami na papier a stať sa tak súčasťou knižníc v každej domácnosti a inštitúcie. Byť osobnosťou povinného čítania v škole. Aby sa o ňom učilo a jeho meno vyslovovalo s úctou k jeho dielu.
V každom vrecku, aktovke a po izbe sa váľali popísané zdrapy papiera, ako malé krôčiky k svojmu snu. Chodil zamyslený a nevšímal si dianie okolo seba. Ľudia mu boli ľahostajní. V jeho svete bol len on a jeho myšlienky. Výplody fantázie, ktoré si žiadali zaznamenanie.
Neodvážil sa však ukázať svoju tvorbu niekomu, kto by aj tak nemusel porozumieť jeho myšlienkam. A tak sa texty hromadili po šuflíkoch a na každom mieste, ktoré znieslo prítomnosť papiera. Nevnímal ani to, že rodičov nezaujíma jeho počínanie si, ako budúceho autora literárnych diel. Brali to ako súčasť jeho úbohosti a ani im nenapadlo nazrieť do papierov, zaplavujúcich detskú izbu školáka.
Postupom času však objavil internet. Jeho nekonečné možnosti a prepojenie celého sveta a ľudí v ňom. Stovky stránok mladých autorov, s ambíciami presadiť sa aspoň vo virtuálnom svete. A to bola aj jeho šanca na začiatok, dostať sa do povedomia ľudí, ktorí majú rovnaké záujmy ako on. Vyslúžiť si od nich obdiv a kritiku. Nepripúšťal si fakt, že by mohol pohorieť a obsahom svojej tvorby znechucovať ostatných autorov. Že by ho zatratili, alebo zosmiešnili.
A tak začal hromadiť svoje prvé básne na stránku, kde prispievalo viac autorov z celej krajiny. Ľudia, ktorých tvorba mu bola sympatická a prial si byť ich súčasťou. Patriť medzi nich. Byť jedným z nich.
Problém však bol, že jeho literárne počiny boli zaostalé a detinské. Bez akejkoľvek umeleckej hodnoty a technicky veľmi zle zvládnuté. Na počítadle návštevníkov jeho profilu to rástlo, no nedostával komentáre, ani kritiku. Ale on len ďalej písal a uverejňoval svoje chabosti na internet. Zahlcoval stránky materiálom, ktorý bol hodný absurdných vtipov o serióznosti literatúry. Skupinky autorov o ňom viedli úsmevné debaty a bavili sa na jeho tvorbe. Čítali ju nahlas do priestoru, za doprovodu posmeškov a urážok. Ničili sen osamelej, nechcenej duše.
Raz sa odhodlal navštíviť jedno zo stretnutí autorov, pravidelne sa schádzajúcich v obľúbenej kaviarni, kde čítali svoje výtvory. Keď vstúpil do zadymených priestorov literárnej kaviarne, zarazilo ho, že od stola, pri ktorom sedí početná skupinka mladých ľudí, počuje za hlasných výbuchov smiechu svoje básne. Zneli priestorom bez akejkoľvek vážnosti a naliehavosti. Zneuctené, zosmiešnené. Jeho tajné predstavy a vízie boli pod drobnohľadom, ako na divadelnom predstavení, kde sa paroduje život. Tragikomický pohľad na pseudočloveka.
Uvedomil si, že všetka vážnosť jeho osoby ako nádejného autora je preč. S očami zaplavenými slzami vybehol do chladného jesenného večera, rovno pod kolesá auta. Bolo to prvýkrát v živote, čo plakal.