Bitkár sa neschováva v značkovom zápasníckom oblečení, ani v bezzubom úsmeve, či omlátených ušiach. Bitkár má rád násilie a na krv sa pozerá s brnením v semenníkoch, aj keď to nie je sexuálne vzrušenie. Nejde o meranie síl a ochotu vyhrať zápas, ale o chuť ublížiť. Bez potreby odmeny, uznania, trofejí, skandovania, potlesku a ďakovnej reči, ale iba tak, pre radosť. Ako keď gurmánovi servírujú chutný obed a je to preňho intenzívnejšie, ako moment vyvrcholenia.

Mlátil a kopal do chvejúceho sa ľudského mäsa už toľkokrát; ochotne sa vrhal do konfliktov a problémov a uspokojovala ho predstava, že raz bude mať o čom rozprávať svojim deťom a vnúčatám. No deti a vnúčatá ostali len v predstavách a jemu tá ťarcha uviazla pod kožou, ako hnis v popálenine mozgu, ktorá nezmizne ani keď ju strhne a ostane len mokvajúca rana, s nádejou na zahojenie.

Odvtedy prešlo toľko času, že už ani neloví v pamäti tváre a je z neho len opilec, rozprávajúci po krčmách príbehy o tom, čo bolo kedysi. Ale starnúcemu alkoholikovi nikto neverí. Stojí sám, opretý o poldecáky, pozoruje a počúva. Namachrovaní chlapci sa rozprávajú o bitkách – komu, kde a ako zlomili nos, ale nezažili skutočné násilie a bolesť. Nevideli hraničný strach v očiach chvejúcich sa ľudí, za doprovodu kvílenia a hrdelných výkrikov bolesti pri mučení. Neodrezali ani jeden prsti, či ucho. Nedívali sa do hlavne pištole, ani do tváre protivníka, ktorý je odhodlaný im ublížiť, alebo ich zbaviť života. Nestrhávali z človeka kusy kože, len aby sa mohli pozrieť, ako to znesie a aby si mohli vypočuť orchester boľavých hlasiviek. Nevideli mŕtvoly kamarátov, ktorí opustili telo násilnou smrťou.

V dnešnej dobe stačí, aby niekto zbil pár ľudí v ringu a už má oprávnenie rozdávať múdrosti a motivačné myšlienky ostatným. Čo na to ale bitkári, ktorí dokážu na ulici zložiť dvoch – troch – štyroch protivníkov naraz, alebo vymlátiť celý podnik aj s vyhadzovačmi a nepotrebujú k tomu ani dres, ani váženie, ani porotu, ani publikum, ani slávu, ani niekoľkomesačnú prípravu, ani sponzora, ani záujem médií, ani motivácie. Urobia čo treba a život ide ďalej. A toto je o sile, odvahe a tvrdosti. Nebáť sa, že ťa niekto zloží bez pravidiel.

Dnes sú frajeri, chválenkári a zápasníci všade. Nie sú však ako on. Oni sa na to iba hrajú a rozprávajú sa o tom. Nevedia, čo je potrebné k tomu niekoho zabiť a aké je to dívať sa človeku do očí, keď z neho uniká život.

Podávajú si ruky, tľapkajú sa priateľsky po ramenách, rozprávajú historky, vyhrážajú sa slabším, povyšujú nad ostatných a netušia, že ich pozoruje predátor, ktorý sa podieľal na bolesti a strachu u stoviek ľudí. Aj keď vymenil drtivú silu za pohárik. Čo ale ukrýva zjazvená myseľ a vypálené srdce, ako čierna žiarovka v pivnici, niekde hlbšie ako peklo?

Z myšlienok ho vytrhol zvuk rozbitého skla pri bare. Už bol na to pristarý, aj keď nemal ešte ani päťdesiat. To pitie, dym, neóny a prihlasná hudba. Dnes sa však obišiel bez toho prvého. Musel.

Opretý o stenu pozoroval tých natriasajúcich sa vrabčiakov v značkovom oblečení, ako sa snažia vzájomne na seba urobiť dojem, keď si jeden z nich všimol, že sa díva ich smerom a vydal pokyn vojačikom.

Postavili sa pred neho s tými priblblými úsmevmi drzých faganov a ten, zrejme najdrzejší z nich, začal zbytočnú konverzáciu:

„Tak čo dedo, dobre sa ti čumí na tých, ktorí to ešte vedia roztočiť? Ale povedz, máš niečo natrénované z mladších, predpotopných čias?“ zasmial sa mladík a naznačil pár boxerských výpadov.

„Neviem chlapče, ty mi povedz. Čo je potrebné k tomu, aby som vedel zabiť človeka? Naparujete sa tu, ako hokejový manšaft po olympijskom víťazstve, no to, čomu sa venujete – to ovoniavanie spotených pazúch a rozkrokov, nie je šport. Nikdy nebude športom tlieskanie niekomu, kto súperovi zlomil nos, zrazil ho na zem a nechal ho ležať so zapadnutým jazykom v ringu. Nie je skutočná sláva, keď ľudia tlieskajú krvi a bolesti, ani keď sa to pekne nastajluje do dresov, reklám a sponzorských darov. Myslíte si, že ste niečo ako gladiátori? Že z vás publikum šalie až tak? Skúste si to teda na život a na smrť,“ odpovedal opretý muž zastretým hlasom a ľadovým pohľadom si prezeral mladíkov, ktorí sa začínali nepokojne vrtieť.

„Si nejaký chytrý dedo. Doba patrí nám a neskazia nám to ani tieto starecké kecy, ani takíto sráči, ako si ty,“ predniesol mladík a posledné slová už šepkal chlapovi do ucha tak blízko, že sa mu skoro dotýkal perami ucha. Ten ho chytil zozadu za krk a pritlačil ho tvárou o svoje rameno tak silno, že keby nehrala hudba, tak by bolo počuť to rupnutie. „Ste veľmi blízko. Narušujete moju diskrétnu zónu. Pokračujte, a bude zle“ odpovedal taktiež šeptom do ucha, kým sa mladíci pustili svojho prekvapeného kamaráta zachraňovať. Netušili však, že svojim správaním u chlapa spustili proces, ktorý mu bol tak známy a myslel si, že už to v sebe nemá. Ten nával energie, tlak v nose, hučanie v ušiach. Bleskové zaujatie postoja a prenechanie končatín zúrivému tancu, pri ktorom sa nešliape na nohy, ale päsťou do tváre.

Na druhý deň sa v novinách objavilo: PARTIA MLADÝCH ZÁPASNÍKOV NAPADLA VYHADZOVAČA V KLUBE. TO, ČO VŠAK NASLEDOVALO, NEČAKALI. DVAJA Z NICH SI UŽ KVOLI ŤAŽKÝM ZRANENIAM ZREJME NIKDY NEZATRÉNUJÚ. NAD VYHADZOVAČOM VISIA VÁŽNE OBVINENIA A KLUB ODMIETOL CELÚ SITUÁCIU KOMENTOVAŤ.